Energetika, právo a investície

V roku 2025 energetika definitívne prestala byť iba ekonomickou kategóriou – stala sa hlavným nástrojom globálnej politiky. Po rokoch vojen, sankcií a zrýchleného „zeleného prechodu“ svet vstúpil do novej fázy energetickej geopolitiky, kde sú hranice medzi spojencami a konkurentmi často rozmazané. Európa sa snaží udržať rovnováhu medzi dekarbonizáciou a energetickou bezpečnosťou. Spojené štáty používajú ropu a skvapalnený plyn ako „energetickú zbraň demokracií“. Čína buduje vlastné dodávateľské reťazce v Afrike, Latinskej Amerike a juhovýchodnej Ázii. A krajiny Blízkeho východu, najmä Spojené arabské emiráty, ukazujú, že aj tradiční exportéri ropy sa môžu premeniť na globálnych lídrov zelenej transformácie. Svetová energetika sa už nedelí na „čistú“ a „špinavú“. Jej skutočné rozdelenie spočíva medzi systémami, ktoré formujú politický vplyv, a tými, ktoré naň reagujú. V roku 2025 čoraz viac rozhoduje o váhe štátov práve voľba partnerov a smerov spolupráce.

Keď sa „zelený sen“ stretne s nedostatkom energie: ako EÚ hľadá rovnováhu

Európska únia vstúpila do roku 2025 s najväčšou energetickou prestavbou v dejinách kontinentu. V roku 2023 EÚ pokrývala vlastnou výrobou len približne 42 % spotreby energie, zatiaľ čo 58 % pripadalo na dovoz. Odklon od ruských energetických zdrojov – pôvodne núdzové riešenie po roku 2022 – sa postupne zmenil na dlhodobú politiku energetickej bezpečnosti. V praxi však „nezávislosť“ neznamená sebestačnosť, ale zmenu geografie závislostí. Nórsko, Katar a USA sa stali kľúčovými dodávateľmi plynu do EÚ, najmä vo forme LNG. Podľa Medzinárodnej energetickej agentúry sa dovoz LNG do Európy v prvej polovici 2025 zvýšil o približne 20 mld. m³ – o 25 % viac ako v rovnakom období predchádzajúceho roka. Nové terminály v Nemecku, Poľsku a Holandsku vytvorili alternatívnu infraštruktúru dodávok, no zároveň otvorili otázku, nakoľko môže byť energetika „zelená“, ak je založená na preprave fosílnych palív cez oceán. Tempo dekarbonizácie zostáva nerovnomerné. Francúzsko rozširuje jadrovú energetiku ako hlavný bezuhlíkový zdroj. Nemecko, ktoré opustilo jadro, čelí nedostatku stabilného výkonu a nárastu dovozu elektriny. Poľsko sa stále opiera o uhlie, ale pripravuje spustenie prvého modulárneho jadrového reaktora v partnerstve so Spojenými štátmi. Problémom spoločnej politiky je rozdielna rýchlosť prechodu. Pre niektoré štáty je „zelený kurz“ politickou nevyhnutnosťou, pre iné rizikom straty konkurencieschopnosti. Rozdiely medzi severom a juhom Európy, medzi starými a novými členmi Únie či medzi producentmi a importérmi energie sa prehlbujú. Výsledkom je dvojitá realita: oficiálna rétorika Bruselu zostáva klimatická, kým skutočná politika členských štátov sa stáva čoraz pragmatickejšou. V energetickej geopolitike roku 2025 víťazia nie tí, ktorí najrýchlejšie dekarbonizujú, ale tí, ktorí si zachovajú kontrolu nad zdrojmi a technológiami výroby.

USA: energetika ako nové mocenské nástroje

V roku 2025 Spojené štáty definitívne upevnili svoj status energetickej superveľmoci. Krajina, ktorá ešte pred dvoma desaťročiami dovážala ropu z Blízkeho východu, dnes diktuje pravidlá globálneho trhu LNG a rýchlo získava váhu v technológiách zelenej energie. Po ruskej invázii na Ukrajinu sa energetika stala nielen súčasťou ekonomiky, ale aj pilierom americkej zahraničnej politiky. LNG terminály v Texase a Louisiane pracujú naplno: podľa U.S. Energy Information Administration USA v roku 2024 exportovali približne 11,9 miliardy kubických stôp LNG denne – najviac na svete. Kľúčovou zmenou je spojenie exportu energií s priemyselnou politikou. Inflation Reduction Act sa stal najväčším balíkom podpory zeleného priemyslu v dejinách USA. Stovky miliárd dolárov smerujú do výroby batérií, solárnych panelov, elektromobilov a biopalív, čím sa časť výrobných reťazcov vracia do USA. Európa to vníma nielen ako zelenú revolúciu, ale aj ako formu ekonomického protekcionizmu: kapitál a technológie sa presúvajú späť cez Atlantik. Pre USA je to však dlhodobá stratégia – premeniť energetickú nezávislosť na jeden z pilierov geopolitickej sily. Washington ovplyvňuje rozhodnutia medzinárodného spoločenstva nielen sankciami či diplomaciou, ale aj energetickými tokmi: pre spojencov je to podpora, pre oponentov páka. V roku 2025 metafora „energetickej zbrane demokracií“ nadobudla reálny obsah.

Čína a globálny Juh: nová energetická mapa sveta

Kým Západ diskutuje o hraniciach zeleného prechodu, Čína ticho a systematicky buduje vlastnú architektúru energetickej bezpečnosti. V roku 2025 je Peking nielen veľkým spotrebiteľom energie, ale aj centrom nových aliancií v rámci BRICS+ a iniciatívy Pás a cesta. Čínsky prístup sa líši v dvoch zásadných aspektoch. Po prvé, nerozdeľuje energiu na „zelenú“ a „tradičnú“: investuje súčasne do uhoľných elektrární, solárnych fariem, jadrových reaktorov aj LNG infraštruktúry. Po druhé, usiluje sa o kontrolu nad dodávateľskými reťazcami, nie iba nad vlastnou výrobou. Masívnymi investíciami v Afrike, Latinskej Amerike a Ázii si Čína zabezpečila prístup k lítu, kobaltu, niklu a vzácnym kovom – nevyhnutným pre zelené technológie. V Konžskej demokratickej republike kontrolujú čínske firmy viac než 80 % ťažby kobaltu. V prvej polovici roku 2025 dosiahli projekty v rámci Pásu a cesty približne 42 miliárd dolárov – dvojnásobok hodnoty z roku 2024. V tomto modeli sa BRICS+ mení na energetický „klub“: Saudská Arábia a Irán dodávajú ropu, Brazília biopalivá, Rusko plyn a technológie jadrového cyklu, Čína financie, technológie a trhy. Nie je to tradičný mocenský blok, no práve on formuje nové pravidlá globálnej energetiky. India zohráva úlohu vyvažujúceho hráča: prijíma čínske investície, ale neusiluje sa stať úplne závislou a zároveň posilňuje vlastnú priemyselnú a obnoviteľnú výrobu. V roku 2025 udáva tempo Čína. Jej vplyv sa opiera nie o silu, ale o technologickú prítomnosť a kontrolu nad zdrojmi – od elektromobilov po solárne panely. Nové závislosti už nemajú ropný, ale kremíkovo-litový charakter.

Blízky východ a nová rola SAE: od exportérov ropy k exportérom budúcnosti

Spojené arabské emiráty sa stali najväčšou výnimkou v regióne, ktorý bol desaťročia synonymom ropy. V roku 2025 dokazujú, že aj tradičná energetika môže byť základom technologickej a klimatickej modernizácie. Stratégie UAE Net Zero 2050 a Vision 2030 menia ekonomický model krajiny: namiesto exportu surovín investujú SAE do vodíkových klastrov, solárnej energetiky, odsoľovania vody a ekologickej architektúry miest. Do roku 2030 plánujú investovať 150–200 mld. AED (40–55 mld. USD) do OZE. Masdar City – kedysi futuristická vízia – je dnes funkčnou platformou pre testovanie udržateľných technológií: od nízkoenergetických materiálov po autonómnu dopravu. SAE používajú ropný kapitál ako odrazový mostík do novej éry. Príjmy z ropy smerujú do globálnych zelených investícií: pred COP28 boli štátne firmy spájané s investíciami takmer 200 mld. USD, prevažne do čistej energie. To robí Emiráty jedným z najvplyvnejších investorov v nízkoemisných technológiách. Na rozdiel od Západu, kde ekologická transformácia často vytvára napätie, v SAE má jednotnú podporu. Energetika je tam nástrojom posilnenia medzinárodného postavenia. Preto sa Emiráty stali dejiskom COP28, kde sa prvýkrát objavila formulácia o postupnom odklone od fosílnych palív – „začiatok konca éry fosílnych palív“. Krajina sa však neodvracia od svojej identity. Nesnaží sa „kajať“ za ropu – reinterpretujе ju ako zdroj rozvoja, vzdelania a vplyvu. Práve tento model stability robí z SAE architekta novej energetickej éry.

Afrika a budúcnosť energetiky: nový front globálnych aliancií

Afrika sa v roku 2025 stala tým, čím bol Blízky východ v polovici 20. storočia – kontinentom veľkých energetických nádejí aj rizík nových závislostí. Prepletajú sa tu záujmy Číny, Európy, USA a arabských monarchií. Každý z hráčov vidí región ako zdroj surovín aj politických vplyvov. Pre Európu je Afrika kľúčom k zelenej energetike budúcnosti. Maroko, Egypt, Namíbia a Mauritánia rozvíjajú veľké solárne a veterné farmy zamerané na export zeleného vodíka. Výskumy ukazujú, že kontinent má jeden z najväčších potenciálov OZE na svete. EÚ investuje do týchto projektov v snahe znížiť závislosť od Blízkeho východu a Ázie. No zároveň hrozí riziko novej formy energetického neokolonializmu: technológie vlastní Západ, zisky veľké firmy a miestne komunity získavajú minimum. Čína volí iný model: poskytuje úvery, stavia cesty, prístavy a továrne výmenou za prístup k surovinám. Jej projekty sú menej viditeľné, ale strategicky presné. Arabské fondy – SAE, Saudská Arábia, Katar – financujú energetické projekty vo východnej Afrike, čím vytvárajú trojuholník spolupráce „EÚ – Blízky východ – Afrika“. Problémom je, že africký hlas je stále slabý. Ak kontinent nezíska kontrolu nad vlastnými zdrojmi, môže sa opakovať scenár minulosti – suroviny pre svet, minimum úžitku doma. Afrika má však šancu stať sa centrom novej energetickej sústavy. Jej slnko, vietor, voda a biomasa z nej robia ideálneho kandidáta na prechod od exportu surovín k exportu energie.

Záver

Energetika v roku 2025 je systémom nových prepojení a starých napätí. Odlklon od fosílnych palív nepriniesol nezávislosť – len zmenil povahu závislostí. Európa sa učí žiť bez ruského plynu, ale závisí od LNG a kritických kovov. USA využívajú svoje zdroje a zelené dotácie na udržanie priemyselnej prevahy. Čína buduje technologické a investičné väzby v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike. SAE ukazujú, ako premeniť ropný kapitál na modernizačný nástroj. Afrika sa stáva skúšobným poľom budúcnosti. V novej geopolitekej realite nerozhoduje to, kto má zdroje, ale kto nimi dokáže dlhodobo a rozumne riadiť.